Česi a Slováci museli na prvé voľby v spoločnom štáte čakať, republika dlho nemala ústavu ast, TASR 29.02.2020, 08:15 862 Tlač Diskusia

Pred sto rokmi schválil parlament prvú československú ústavu a krátko na to sa konali aj prvé voľby do Národného zhromaždenia.

Zdroj: Koláž – HN History

Ešte aj 16 mesiacov po vzniku štátu, na konci februára 1920, fungovala Československá republika v takpovediac provizórnom ústavnom režime. Zákony prijímal revolučný parlament, ktorý nevzišiel z volieb, ale jeho poslanci boli menovaní, a ústava, čiže základný právny dokument štátu, bola iba dočasná.

„Bola to v Európe zvláštnosť: všetky ostatné štáty už vykonali voľby, no Československo ako jediné zotrvávalo bez voleného parlamentu. Prečo sa to stalo? Opakujme stručne, že vytvorenie ústavy a niektorých iných základných zákonov bolo považované za úlohu, ktorú musí vykonať ešte revolučný zbor, pretože sa neverilo na možnosť dohody s Nemcami; československý národ vytvoril štát proti ich vôli, musí teda tiež sám položiť jeho základy; pochybovalo sa, že by Nemci pomáhali klásť základy dobré a že by im prospech štátu ležal na srdci,“ vysvetlil jeden z dôvodov vo svojej knihe Budovanie štátu legendárny český prvorepublikový publicista Ferdinand Peroutka.

Boli tu však aj ďalšie, takpovediac vonkajšie vplyvy. Československo sa síce po svojom vzniku snažilo pomerne rýchlo územne i ústavne stabilizovať, muselo však riešiť aj konflikty so susedmi a čakať na verdikt Parížskej mierovej konferencie.

Pripomeňme, že na konci apríla 1919 vypukla vojna s Maďarskou republikou rád, ktorá zabrala nemalú časť Slovenska a držala ju pod kontrolou prakticky až do leta. Až v júni 1919 stanovili dohodové mocnosti vzájomnú hranicu Československa a Maďarska (o rok neskôr potvrdenú Trianonskou zmluvou), následne bola podpísaná Versaillská mierová dohoda s Nemeckom, neskôr zmluva s Rakúskom a napokon došlo v septembri k uzavretiu takzvanej malej saintgermainskej zmluvy. Tú muselo Československo podpísať tak, ako všetky novovzniknuté štáty po prvej svetovej vojne, pretože sa v nej riešila otázka postavenia národnostných menšín v krajine. No a okrem toho sa ňou uzavrela otázka začlenenia Podkarpatskej Rusi do ČSR.

Jednotky Maďarskej republiky rád v Košiciach v júni 1919. Vojna s južným susedom a nevyjasnená otázka územia a hraníc bola jedným z dôvodov, ktoré zdržali prípravy československej ústavy. Zdroj: Archív TASR

​Napriek snahám urýchliť prijatie riadnej ústavy, sa tak proces jej prípravy vlastne mohol začať až na jeseň 1919.

Najvážnejšia slovenská výhrada neprešla

Pod základný zákon prvej Československej republiky, inšpirovaný najmä francúzskou a americkou ústavou, sa podpísal predovšetkým poltucet mužov. Traja poslanci – sociálny demokrat Alfréd Meissner, agrárnik František Hnídek, národný demokrat František Weyr – ďalej minister vnútra a predseda agrárnikov Antonín Švehla, spravodajca ústavného výboru parlamentu František Bouček a predovšetkým Jiří Hoetzel. Práve tento významný ústavný právnik bol autorom základného návrhu prvej československej ústavy.

Predloženiu jej konečnej verzie na rokovanie pléna Národného zhromaždenia, predchádzali zdĺhavé a náročné rokovania, počas ktorých sa zástupcovia politických strán snažili presadiť vlastné predstavy o podobe ústavnej listiny.

Najvážnejšia výhrada, ktorú vzniesol klub slovenských poslancov, sa týkala otázky štátneho jazyka. Sociálny demokrat Ivan Dérer, mimochodom presvedčený „čechoslovakista“, navrhol, aby namiesto formulácie „oficiálnym jazykom je jazyk československý“ bolo v zákone uvedené „oficiálnym jazykom je jazyk český a slovenský“. Tento návrh však neprešiel.

Kameňom úrazu sa stalo aj postavenie Slovenska v spoločnom štáte. Ústava bola totiž koncipovaná ako centralistická. Slovenská ľudová strana sa do nej snažila začleniť Pittsburskú dohodu, podpísanú v máji 1918, ktorá obsahovala prísľub autonómie pre Slovensko, táto požiadavka však bola nepriechodná. Ľudáci tak napokon ustúpili, deklarovali však, že v budúcnosti otázku autonómie otvoria.

K najvýraznejším osobnostiam slovenského politického života v roku 1920 patrili (v hornom rade zľava) Vavro Šrobár, Milan Hodža, Andrej Hlinka, (v dolnom rade zľava) Ivan Markovič, Ivan Dérer a Milan Ivanka. Zdroj: Repro z Pamätnej knihy prvej vlády a Národného zhromaždenia Republiky Československej

Ústavu schvaľovali celú noc

Definitívna podoba ústavy, ktorá bola výsledkom viacerých kompromisov, bola napokon predložená na rokovanie Národného zhromaždenia 27. februára 1920.

„Přistupujeme k nejdůležitějšímu úkolu Národního shromáždění. Jest nám klásti základní kameny pro ústavní vybudování naší republiky. Prosím, abyste všichni měli vysoký úkol ten před očima a abyste dali se cele proniknouti velikostí jeho, aby odlesk velikého toho díla padl i na debatu, a jmenovitě aby na ní neulpělo nic z prachu rozvířeného blízkostí voleb, jak jsme to měli příležitost pozorovati při některých nedávných debatách. Každý z nás nechť je si plně vědom toho, že slova jeho budou poslouchána tisíci, statisíci, snad miliony našich současníků a že mluví také k těm, kdož přijdou po nás, k budoucím generacím, jež se budou znovu a znovu vraceti k základům ústavy, jejíž vypracování je svěřeno teď našim rukám a k jejímuž projednávání právě teď přistupujeme,“ uviedol návrh predseda parlamentu František Tomášek.

O dva dni neskôr, po diskusii, pristúpili poslanci k hlasovaniu. A dá sa povedať, že si pri tom pekne zacvičili. Na znamenie súhlasu sa totiž museli zakaždým postaviť a kým o tretej nad ránom konečné znenie ústavy schválili, urobili tento úkon až 155-krát.

V prvých československých voľbách boli strašiakom boľševici, maďaróni, ale aj špiritus Nové dejiny

V prvých československých voľbách boli strašiakom boľševici, maďaróni, ale aj špiritus

​V netradičný deň – 29. februára 1920 – sa tak Československá republika dočkala svojho základného právneho dokumentu. O tom, že bol naozaj výsledkom kompromisu a širokej dohody, svedčí aj hodnotenie, ktoré sa objavilo na stránkach ľudáckeho denníka Slovák.

„Boly to dni pohnuté, plné bojov, bojov o idey a názory svetové, avšak konečne predsa vyznely v jediný akkord úplnej harmónie, lebo tak to žiada dobré meno a záujem našej drahej Československej republiky. Odhlasovaná naša ústava, keď aj má, ako každé dielo ľudské, nedostatky, chyby, predsa je dielo pomerne dokonalé, za ktoré, ako to viacerí rečníci prízvukovali, národ český a slovenský sa hanbiť nemusí,“ napísal.

Samotnú ústavnú listinu tvorilo šesť hláv s celkovým počtom 134 paragrafov a Československú republiku charakterizovala ako demokratický štát, ktorého hlavou je volený prezident a jediným zdrojom všetkej moci je ľud. V jednotlivých hlavách boli potom konkrétne zadefinované otázky formy a územného rozsahu štátu, štátneho občianstva, zákonodarnej a výkonnej moci, súdnej moci, občianskych práv a ochrany menšín.

Sídlom prvorepublikového Národného zhromaždenia sa stala historická budova Rudolfína v Prahe. Zdroj: Repro z časopisu Světozor č.40/1920

​Čo sa týka samotnej zákondarnej moci, tú podľa Ústavnej listiny Československej republiky vykonávalo Národné zhromaždenie, zložené z dvoch komôr – Poslaneckej snemovne a Senátu. Poslanecká snemovňa mala 300 členov, hranica aktívneho volebného práva bola 21 rokov, pasívneho 30 rokov a volebné obdobie bolo šesťročné. Senát, volený na osem rokov, mal 150 členov, aktívne volebné právo bolo od 26 rokov a pasívne od 45 rokov. V oboch prípadoch bolo volebné právo všeobecné.

Prvýkrát mohli voliť všetci Slováci

Krátko po prijatí ústavy tak mohli pristúpiť obyvatelia Československa prvýkrát od vzniku štátu k volebným urnám, aby určili podobu nového Národného zhromaždenia. Voľby do poslaneckej snemovne boli v nedeľu 18. apríla 1920 a voľby do senátu o týždeň neskôr. Pred sto rokmi tak mohli prvý raz uplatniť svoje volebné právo aj všetci obyvatelia Slovenska.

Ako sme na Slovensku kedysi volili: Režimy sa menili, no politický boj zostával rovnako zákerný Nové dejiny

Ako sme na Slovensku kedysi volili: Režimy sa menili, no politický boj zostával rovnako zákerný

​„Podľa ústavy z roku bolo volebné právo všeobecné, teda mali ho všetky dospelé osoby, muži i ženy. Vek dospelosti bol 21 rokov, rovnako ako v rakúskej časti Habsburskej monarchie,“ povedal pre TASR historik Dušan Kováč, expert na dejiny Slovenska a strednej Európy v 19. a v prvej polovici 20. storočia.

V tom čase vládla novovzniknutej republike v srdci Európy takzvaná červeno-zelená koalícia, presnejšie kabinet socialistických strán a agrárnikov, ktorý vznikol na základe obecných volieb z roku 1919. Jeho predsedom bol Vlastimil Tusar.

„Volilo sa už na základe ústavy z roku 1920. Predchádzajúce parlamenty boli viac-menej menované. Revolučné Národné zhromaždenie, ktoré sa utvorilo hneď po vzniku štátu, bolo zostavené podľa výsledkov volieb v rakúskej časti monarchie, kde už platilo všeobecné volebné právo pre mužov a slovenských poslancov priamo menovali. V roku 1919 boli v ČSR obecné voľby, ktoré potom určili kľúč, podľa ktorého sa ustanovilo nové Národné zhromaždenie,“ ozrejmil Kováč.

Prvým československým voľbám predchádzala tvrdá kampaň, v ktorej si strany navzájom nič nedarovali. Snímka zachytáva jedno z predvolebných zhromaždení v Terchovej na jar 1920. Zdroj: Repro z časopisu Vídeňské ilustrované listy č.19/1920

​Významným posunom volieb v apríli 1920 bola zásadná zmena volebného systému, ktorý bol pomerný, teda kandidátky zostavovali politické strany a počet poslancov sa odvíjal od počtu, respektíve percentuálneho pomeru získaných hlasov. Oproti tomu v Rakúsko-Uhorsku bol volebný systém väčšinový.

„Každý volebný obvod mal iba jedného kandidáta, ktorý v danom obvode získal väčšinu hlasov. Treba povedať, že tento systém bol demokratickejší ako pomerný,“ doplnil Kováč.

Na druhej strane všeobecné volebné právo platilo od roku 1907 iba pre mužov a len v rakúskej časti monarchie. V Uhorsku (a teda aj na Slovensku) všeobecné volebné právo nebolo. Právo voliť bolo striktne obmedzené a podľa prepočtov volilo iba asi päť percent všetkého obyvateľstva. Občania na Slovensku, teda aj príslušníci národnostných menšín, tak volili svoj zastupiteľský orgán v rámci ČSR po prvýkrát.

Nová vláda nevydržala ani pol roka

Podľa Dušana Kováča voľby na jar 1920 naznačili, ktoré politické strany budú v takzvanej prvej republike dominantné. Do Národného zhromaždenia občania zvolili celkom 423 poslancov a senátorov. Ústavou bolo predpísaných 450, keďže Podkarpatská Rus vtedy ešte nevolila a v parlamente boli rezervované miesta aj pre dodatočnú kooptáciu legionárov.

„Vo voľbách bola najúspešnejšia sociálna demokracia, ktorá získala až 25,7% hlasov. Socialisti ešte boli formálne jednotní, komunistická strana sa od strany socialistickej odštiepila až v roku 1921. Bol to dôkaz ľavicového zmýšľania obyvateľstva krátko po vojne. Po rozpade vznikom KSČ strácali socialisti postupne pozície v prospech takzvaných agrárnikov, čo bola Republikánská strana československého venkova,“ priblížil Dušan Kováč.

Takto vyzerali hlasovacie lístky vo voľbách v roku 1920. Zdroj: Facebook/Slovenský národný archív

​Socialisti, agrárnici, lidovci (Československá strana lidová v roku 1920 kandidovala ešte spolu so Slovenskou ľudovou stranou) a národní demokrati tvorili jadro politického bloku, ktorý bol počas prvej republiky najvplyvnejší. Významný počet hlasov získali aj nemecké a maďarské menšinové strany. Vo voľbách roku 1920 predložilo svoje kandidátky 22 politických strán a poslancov do parlamentu sa podarilo presadiť až 16 z nich.

Po voľbách z apríla 1920 sa tak obnovila červeno-zelená koalícia, v ktorej dominovali sociálni demokrati a agrárnici. Premiérom sa opäť stal sociálny demokrat Vlastimil Tusar. Viac-menej išlo o menšinovú vládu a z dôvodu ďalšieho radikalizovania a posilňovania boľševického krídla v sociálnej demokracii vydržala iba do septembra.

Prvý československý, skutočne demokratický parlament potom v máji opäť zvolil za prezidenta republiky T. G. Masaryka, hoci to nebolo nutné. Ústava totiž nič také nevyžadovala, ale Masaryk si to želal, pretože predchádzajúce revolučné Národné zhromaždenie nepovažoval za úplne demokratické a legitímne.

Súvisiace články

Československo, história, rok 1920, ústava, voľby Zobraziť diskusiu Zdieľať článok Viac sa dočítate tu.