Koniec továrne na smrť. Vojakov, ktorí oslobodili osvienčimský tábor, čakal desivý pohľad ast, ČTK 27.01.2020, 13:40 10 895 Tlač Diskusia

Pred 75 rokmi vojaci Červenej armády oslobodili nacistický vyhladzovací tábor Osvienčim, ktorý sa stal symbolom holokaustu a zločinov, spáchaných hitlerovským Nemeckom.

Zdroj: TASR/AP

„Na ich tvárach bol vidieť nielen súcit, ale aj akúsi zmätenú zdržanlivosť, ktorá im zvierala pery a pútala pohľady k scéne, ktorej svedkami sa stali,“ opisoval taliansky spisovateľ Primo Levi stretnutie so sovietskymi vojakmi, ktorí ako prví dorazili k nacistickému vyhladzovaciemu táboru Osvienčim.

Písal sa 27. január 1945 a on práve s kamarátmi vynášal z baraku mŕtve telo jedného zo spoluväzňov. „Bol ľahučký. Preklopili sme nosidlá na sivý sneh. Charles si sňal z hlavy čiapku. Ľutoval som, že ja žiadnu nemám,“ opisoval Levi pohrebnú scénu.

Keď v ten deň prišli jednotky Červenej armády k najväčšiemu nacistickému vyhladzovaciemu táboru, nemeckých strážcov v ňom už nenašli, niekoľko dní predtým totiž všetci ušli. V lágri, kde v priebehu predošlých rokov zavraždili viac než milión ľudí, bolo posledných asi sedemtisíc zúbožených väzňov.

„Naskytol sa nám strašný pohľad. Väčšinu ľudí sme našli ležať v barakoch. Boli to vlastne iba kožou obtiahnuté kostry s neprítomnými pohľadmi. Snažili sme sa s nimi hovoriť, dalo sa to ale iba krátko. Boli tak vysilení, že nevládali ani rozprávať. Trpeli hladom a boli chorí,“ spomínal sovietsky frontový kameraman Alexander Voroncov, ktorý prvé hodiny po oslobodení Osvienčimu zvečnil na filmovom páse.

Továreň na smrť

Tábor Osvienčim (po nemecky Auschwitz) vznikol na základe rozkazu druhého muža nacistického Nemecka, šéfa SS a gestapa Heinricha Himmlera v apríli 1940 neďaleko rovnomenného mestečka na juhozápade okupovaného Poľska. Prvých väzňov do neho deportovali o dva mesiace neskôr. Boli nimi najmä Poliaci, ktorých nacisti uväznili z politických dôvodov a v tábore ich začali využívať na otrockú prácu.

V marci nasledujúceho roka vydal Himmler príkaz na zriadenie ďalšieho, rozsiahlejšieho táborového komplexu, ktorý postavili v blízkosti prvého. Dostal názov Brezinka (po nemecky Birkenau) a v nasledujúcich rokoch sa stal najväčším strediskom určeným na vyhladzovanie európskych Židov. V roku 1942 napokon v blízkych Monowiciach založili aj tretí tábor (Osvienčim III., respektíve Buna), v ktorom si nemecká firma firma I. G. Farben zriadila továreň na výrobu kaučuku.

Nápis „Arbeit macht frei!“ (v preklade práca oslobodzuje), umiestnený nad hlavnou bránou tábora, bol ukážkou nacistického cynizmu. Zdroj: TASR/AP

​Už v septembri 1941 sa stal osvienčimský tábor miestom masového zabíjania. V plynovej komore tam vtedy prvýkrát vyskúšali vražedné účinky cyklónu B – látky, ktorá sa bežne využívala na deratizáciu. Jeho obeťou sa vtedy stalo niekoľko stoviek sovietskych vojnových zajatcov a ďalších väzňov. Keď sa nacistom tento spôsob masového vraždenia osvedčil, postavili v Brezinke ďalšie štyri veľké plynové komory. Práve v nich našla smrť väčšina ľudí, ktorých do Osvienčimu deportovali.

Továreň na smrť, ako sa najväčšiemu vyhladzovaciemu táboru tiež zvykne hovoriť, začala naplno fungovať na konci marca 1942. Vtedy začali do Osvienčimu prúdiť židovské transporty s nacistami ovládaných krajín. Nápis „Arbeit macht frei!“ (v preklade práca oslobodzuje), umiestnený nad hlavnou bránou kmeňového tábora, bol ukážkou nacistického cynizmu.

Po príjazde transportu sa totiž vždy konala takzvaná selekcia, v rámci ktorej dôstojníci SS rozhodovali, kto bude zaradený na prácu (čiže na „Vernichtung durch Arbeit“ – vyhladenie prácou), a ktorí väzni poputujú priamo do plynových komôr. Boli maskované ako sprchy, čo malo obete presvedčiť, že ide o dezinfekčné opatrenie po príchode do tábora.

Nacistický vyhladzovací tábor v Osvienčime. Zdroj: holocaustresearchproject.org

​Okrem masového vraždenia a otrockej práce, ktorá sa vo väčšine prípadov tiež končila smrťou sa stal osvienčimský komplex táborov smutne známym aj zvrátenými pseudolekárskymi pokusmi, ktoré tam na ľuďoch vykonávali nacistickí lekári, najmä Josef Mengele.

Tvrdé zákony prežitia

Arnošt Rosin, ktorý pochádzal zo Sniny a do transportu ho zaradili na jar 1942, spomínal, že prvý pocit po príchode do Osvienčimu bola paradoxne úľava. Po pekelnej jazde v dobytčáku sa totiž mohol konečne nadýchnuť čerstvého vzduchu. Jeho emócie však veľmi rýchlo zmenili kurz.

„Vítal ich kordón chlapov s čiernymi trojuholníkmi. Príslušníci SS s emblémom smrti na čiapkach začali revať: Raus, raus! Ten emblém smrti je mu dôverne známy. Poznal ho zo stĺpov vysokého napätia, ktoré zabíjalo. Čo sa deje? Videl chlapov v zle padnúcich bielo-modro pruhovaných mundúroch. Do toho štekot psov. Esesáci s vlčiakmi vyzerajúci hrozivejšie ako neskutočné postavy vychudnutých, špinavých, dohola ostrihaných ,musulmanov‘, žijúce kostry potiahnuté kožou,“ sprostredkoval jeho spomienky vo svojej knihe Juraj Šebo.

V neľudských podmienkach, ktoré v tábore vládli, sa každý z väzňov snažil nájsť nejaký spôsob, ako prežiť. Rosin spomínal, že záchranu života predstavovala napríklad aj obyčajná miska na jedenie. Keď mu ju niekto ukradol a on chcel prežiť, musel zase ukradnúť misku niekomu inému. Tvrdé zákony prežitia platili aj v barakoch, kde väzni prespávali.

Selekcia po príjazde jedného z transportov do tábora v Osvienčime. Zdroj: europeana.eu

​„Ležali sme na troch poschodiach, na každom ,lôžku‘ sa tlačili traja ľudia, niekedy aj viacerí. Rýchlo mi došlo, že vrchné miesta sú príliš blízko k oknám, ktoré boli často rozbité a fúkalo tam. Ani spodné lôžka neboli ideálne. Keď väzni nemohli vstať a ísť na latrínu, padali vám na hlavu nevábne veci. Takže lôžka v strede boli najlepšie a často sa pre ne strhla bitka. Miesta na kraji boli pre tých najslabších, kandidátov smrti, bolo jednoduchšie vyhodiť ich do uličky a ráno sa rýchlejšie dostali do krematória,“ spomínal Arnošt Rosin, ktorému sa napokon v máji 1944 podarilo z osvienčimského pekla ujsť.

Najznámejší útek

Nebol to jediný útek. Podľa serveru holocaust.cz ušlo z Osvienčimu počas existencie tábora celkovo 667 väzňov, 270 z nich však stráže už v blízkom okolí chytili a okamžite ich popravili. Najznámejší prípad úteku sa ale spája s menami dvoch slovenských Židov – Alfréda Wetzlera a Waltera Rosenberga (Rudolfa Vrbu).

Keď v prvej polovici roka 1944 prestávala nacistom pre ich zámery vyhovovať kapacita lágra v Brezinke, rozhodli sa pre stavbu ďalšej časti tábora nazvanej Mexiko. Tam mali doraziť maďarskí Židia, ktorých transporty sa práve chystali.

Pri stavbe, ktorá nebola tak dobre strážená, ako vnútorný tábor, sa používali diely z dosiek, medzi ktorými si Wetzler a Vrba vytvorili 7. apríla 1944 úkryt. V malom priestore, ktorý kvôli psom posypali tabakom namočeným v benzíne, strávili tri dni, kým sa skončil proces ich hľadania v rámci tábora. A 10. apríla sa vydali na dvojtýždňovú strastiplnú cestu na Slovensko.

Rudolf Vrba (vľavo) a Alfréd Wetzler Zdroj: holocaustresearchproject.org

​S pomocou niekoľkých ľudí v Poľsku aj na Slovensku sa im napokon podarilo dostať do Žiliny, kde sa stretli so zástupcami Červeného kríža a židovskej rady. Jej predstaviteľom potom nadiktovali 32 strán výpovedí o prežitých hrôzach, ktoré sa stali známe ako Vrbova-Wetzlerova správa. Súčasťou tohto dokumentu bol aj detailný popis fungovania tábora, vrátane vraždenia pomocou plynu, odhad počtu obetí či organizácia tábora a jeho spamäti načrtnutý plán.

Svet sa síce prvýkrát z tejto správy dozvedel, čo nacisti v Osvienčime páchajú, istý čas však trvalo, kým bola označená za dôveryhodnú. Ako neskôr vo svojej knihe Ušiel som z Osvienčimu napísal Rudolf Vrba, mozgy ľudí „neboli pripravené, aby vstrebali myšlienku masového vraždenia v osvienčimskom meradle“.

Smrť ho vyhnala z lôžka

Po tom, ako začala Červená armáda postupovať do poľského vnútrozemia, nariadilo velenie SS v januári 1945 evakuáciu väzňov. Približne 60-tisíc ich bolo donútených k takzvanému pochodu smrti do iných táborov. Asi štvrtina z nich počas cesty zomrela. Buď ich zastrelili dozorcovia, alebo skonali v dôsledku hladu, zimy a vysilenia.

V tábore zostali len chorí, aj stovky z nich však esesáci krátko pred oslobodením ešte stihli zavraždiť. Tí, čo prežili, sa snažili zorganizovať medzi sebou aspoň akú-takú zdravotnú starostlivosť a rozdeliť si potraviny a oblečenie z otvorených skladov. Viacerí však aj tak hladom a vyčerpaním zomreli.

Zachránené deti z tábora v Osvienčime. Zdroj: Wikimedia Commons

​„Ležali sme vo svete mŕtvych a prízrakov. Posledná stopa civilizácie zmizla okolo nás i v nás. Zámer urobiť z nás zvieratá, ktorý začali triumfujúci Nemci, dokonali Nemci porazení. Nie je človekom, kto nechá veci zájsť tak ďaleko, že zdieľa lôžko s mŕtvolou, kto čaká, až jeho sused konečne zomrie, aby si mohol zobrať jeho prídel chleba. V úplnej tme som sa zrazu zobudil. Ten starý chudák mlčal. Skonal. Začul som iba náraz kolien, ramien a hlavy o zem. Smrť ho vyhnala z lôžka,“ spomínal na poslednú noc pred príchodom Červenej armády do tábora Primo Levi.

Keď 27. januára 1945 prišli do tábora príslušníci 60. armády 1. ukrajinského frontu, našli v barakoch a v areáli posledných 7 650 zbedačených ľudí. Koľko životov v osvienčimskom pekle za necelých päť rokov vyhaslo, nie je jasné. Historici najčastejšie operujú s počtom 1,2 až 1,6 milióna, osvienčimské múzeum udáva 1,1 milióna. V každom prípade, najviac obetí, približne milión, tvorili Židia.

Filmové zábery na vychudnuté postavy vo väzenských mundúroch stojace pri plotoch z ostnatého drôtu, ale tiež na sklady plné osobných vecí zavraždených, či na tony ľudských vlasov pripravených na spracovanie obleteli zakrátko celý svet. Premietali ich aj nacistickým pohlavárov, ktorí boli v Norimbergu postavení pred medzinárodný súd, pred ktorým svedčili aj bývalí priami aktéri páchania hrôz v Osvienčime.

Rudolf Höss, vľavo v časoch keď bol veliteľom tábora v Osvienčime, snímka vpravo zachytáva jeho popravu. Zdroj: Wikimedia Commons

​Tí sa postupne dočkali samostatných procesov. Bývalých veliteľov tábora Rudolfa Hössa a Arthura Liebehenschela spolu s 22 bývalými dozorcami odsúdil v roku 1947 na trest smrti poľský súd. Hössa následne popravili priamo v v bývalom osvienčimskom tábore. Šibenicu, na ktorej odvisol, postavili za jedným z bývalých krematórií.

druhá svetová vojna, história, holokaust, nacizmus, Osvienčim Zobraziť diskusiu Zdieľať článok Viac sa dočítate tu.