Učil čítať Slovákov, hoci sám bol takmer slepý. Hrebendu žiadna zo životných tragédií nezlomila Iveta Grznárová 16.03.2020, 11:05 1 141 Tlač Diskusia

Jeho príbeh dojíma aj inšpiruje. Matejovi Hrebendovi život naložil viac než dosť, väčšina by v jeho koži a dobe skončila pri žobraní. Zrádzalo ho zdravie, deti, živly, no žiadna z tragédií ho nezlomila. Hnali ho vpred ideály a najmä vynaliezavosť, s akou ich dokázal napĺňať.

Zdroj: Slovenská národná knižnica – Literárny archív

Každý vie, že marec je mesiac knihy. To, že sa ním stal na počesť Mateja Hrebendu, je už menej známy fakt. Práve v tomto mesiaci, konkrétne desiateho v roku 1796, prišiel na svet v gemerskej obci Píla ako stredný z troch bratov.

Ťažké to mal už odmala. Mama mu zomrela ako desaťročnému, otec – vzdelaný, no nestály, lavírujúci medzi prácou notára a učiteľa – sa o synov nedokázal riadne postarať. Najmladšieho z nich si preto k sebe zobral iný manželský pár. Žiaľ, o rok nato sa malý Daniel utopil.

Mateja už v tom čase trápili problémy s očami. „Chybu zraku som už so sebou priniesol na svet, a tá sa v detinstve poznať dala. Tak sa rozpamätávam, že keď som sa ako päťročné dieťa s dietkami hrával, už moju chybu znamenali a mňa slepým prezývali,“ spomína v autobiografii, ktorú napísal ako 64-ročný.

Paradoxne, už odmala ho bavili knihy a ich čítaním trávil mnoho času. Keď už večer pri lampe nedokázal vidieť na písmená, presunul svoju obľúbenú činnosť na deň. A keď už to nešlo ani takto, mal naporúdzi ďalšie riešenie: obrátil sa na druhých.

„Konal som cestu i na štvrtú a piatu dedinu k takým ľuďom, ktorí mi knižky predčítať ochotní boli. A tým bystrosti dostávala pamäť moja. Čo mi ukrátené bolo na zraku, to mi bolo vynahradené na pamäti.“

Životaschopný mládenec

Napriek slabnúcim očiam sa musel po smrti mamy postarať aj o vlastné živobytie. Pracoval ako mendík, teda pomocník učiteľov či evanjelických kňazov. Vystriedal ich niekoľko a podľa všetkého išlo o pomerne multifunkčnú pozíciu: pomáhal s rôznymi drobnými službami, kadečo prinášal, odnášal, vybavoval, ale tiež spieval a dokonca písal verše na telo.

„Na Píle a inde, kde som mendíčil, chodil som obyvateľom na mena vinšovať, tiež i pri pohreboch, kde som z povinnosti chodil ako mendík spievať, som za ten čas, pokiaľ sa na kar ľudia zhromaždili, verše zložil a odriekal a skrze to i dobročinnosť rozmnožil. Potom prišiel som na tie myšlienky i vážnejších ľudí na meniny s veršami navštíviť.“

Spojenie talentu, dobrého nápadu a osobného šarmu spôsobilo, že sa okolo neho vytvorila sieť prívržencov z prostredia kňazov i učiteľov. Práve vďaka schopnosti zabezpečiť si kontakty sa mohol celoživotne venovať svojej najväčšej vášni: zbieraniu, kupovaniu a

Nenechajte sa obmedzovať

Tento článok je exkluzívnym obsahom Hospodárskych novín. Pokiaľ chcete získať neobmedzený prístup k digitálnemu obsahu hnonline.sk, predplaťte si jeden z troch digitálnych balíkov.

Basic

3 odomknuté články týždenne

Web a videá bez reklamy

Mesačne 5,90 € Detail

Digital

Kompletný digitálny obsah

+ Hnonline.sk bez obmedzení

+ Obsah časopisov Stratégie, Téma, Čarovné Slovensko

+ Web a videá bez reklamy

mesačne 8,90 € Detail

Digital Premium

Kompletný digitálny obsah

+ Hnonline.sk bez obmedzení

+ Obsah časopisov Stratégie, Téma, Čarovné Slovensko

+ Web a videá bez reklamy

+ Vzory zmlúv

+ Hospodárske noviny do schránky

Štvrťročne 69,75 € Detail Ďalšie balíky

Už máte predplatné? Prihláste sa

HNkonto

Tento článok ste dočítali vďaka tomu, že ste predplatiteľom Hospodárskych novín. Ďakujeme, že podporujete kvalitnú žurnalistiku.

Súvisiace články

história, literatúra, Matej Hrebenda, Slovensko Zobraziť diskusiu Zdieľať článok Viac sa dočítate tu.